Kundera, Kundera... Antikundera

Autor: Jozef Filko | 16.5.2012 o 8:40 | (upravené 16.5.2012 o 21:27) Karma článku: 6,32 | Prečítané:  436x

Nedávno sa mi nečakane dostala do ruky, mne neznáma zato zaujímavá, esej poľského autora Ryszarda Legutka  „Antikundera“. A pretože je to polemika pozoruhodná a autor asi nie veľmi známy, ponúkam krátke zhrnutie.

Ryszard Legutko vo svojej eseji Antikundera rozoberá dve otázky týkajúce sa Kunderovho diela a svetonázoru. Prvá je polemikou s redaktorom listu Commentary Normanom Podhoretzom, ktorý adresoval otvorený list Milanovi Kunderovi, kde ho vyzval na dištancovanie sa od západných ľavicových kruhov. Legutko si kladie otázku, či Norman Podhoretz správne pochopil postoje Milana Kunderu, keď ho považuje za prívrženca konzervativizmu. Druhá otázka sa týka samotnej „filozofie" Kunderu. Legutko sa zamýšľa nad postojmi Kunderu v jeho dielach Kniha smíchu a zapomnění a najmä Nesnesitelná lehkost bytí. Práve druhé dielo považuje Legutko za „grotesku" a vyslovene protikonzervatívne. Podľa Normana Podhoretza však chce Kundera: „dějiny ochránit před manipulací a jednotlivce bránit před ztrátou identity, zařazuje se tím spíše do tábora konzervativců než mezi velebitele pokroku a sociální spravedlnosti." Kto má teda pravdu?

Legutko hľadá odpoveď v Kunderovej knihe Nesnesitelná lehkost bytí. Kundera v nej operuje dvomi formami ľudského bytia. Prvý druh existencie „je lehký, ... neboť skutky člověka ztrácejí s časem význam, paměť pozvolna vymazává jejich smysl a oslabuje jejich vliv na události probíhající v současnosti. Nic není definitivně ani jednou provždy zlé nebo dobré, pohoršující nebo zušlechťující, neboť čas nivelizuje odpovědnost za minulé skutky a neutralizuje veškeré dávné emoce a hodnoty." Druhý druh existencie predstavuje „tíha". „Bude-li se každá vteřina našeho života nekonečněkrát opakovat, jsme přikováni k věčnosti jak Ježíš Kristus ke kříži. Taková představa je hrozná. Ve světě věčného návratu leží na každém gestu tíha nesnesitelné odpovědnosti."

Svoje postoje Kundera vyjadruje prostredníctvom postáv románu. Hlavný hrdina napríklad o sebe hovorí: „Nemám žádné poslání." Myslí tým, že žiaden človek nemá svoje povolanie, ktoré by svojím životom mohol naplniť ani ktoré by mohol vo svojom živote nasledovať. Kunderov vzťah k „lehkosti bytí" nie je podľa Legutka na prvý pohľad jasne zrozumiteľný. Na jednej strane je zrejmé, že Kunderova „lehkost bytí" je ťažko znesiteľná. Antitézou k „lehkosti bytí"  je podľa Kunderu život zdanlivý, iluzórny a podliehajúci „gýču". Gýč však nie je len pojmom estetickým, ale „pojmenovává určitý způsob zfalšovaného života, při němž se jednotlivec snaží vtisknout své existenci setrvalou podobu ve více nebo méně zdánlivých univerzalistických konstrukcích, které vymyslela proto, aby přemohla nesnesitelnou lehkost bytí." Dôstojný život je „u vědomí existenciálního dramatu, životem plně individuálním, dokonce i tehdy, byl-li by to život obtížně snesitelný". A tak hlavný hrdina napríklad opúšťa svoju ženu a dieťa len preto, aby odporoval povinnosti a napriek tomu, že sám sa cíti vyprázdnený. Kundera tento okamih nazýva „černým opojením".

Legutkovi chýba v románe akákoľvek trvalá hierarchia morálnych hodnôt, ľahko môže skĺznuť do nihilizmu, relativizmu či barbarstva. V románe podľa neho vôbec neexistuje náboženská otázka a je „zcela ateistický". U Kunderu však nejde priamo o vzburu proti náboženstvu alebo univerzálnej etike, ale skôr o vedomie vyčerpanosti tradične chápaných funkcií kultúry. Kundera tak podáva svedectvo o beznádeji pri hľadaní posledného a nadčasového „smyslu lidské existence". Preto sa Kunderove názory prekrývajú skôr s názormi západných intelektuálov ako Jean-Paul Sartre, Susan Sontagová či Gunter Grass. Vďaka sklamaniu s iluzórnych predstáv vybudovania spravodlivej spoločnosti (napr. komunistickej) sa zo západných ľavicových intelektuálov, ku ktorým Legutko radí aj Kunderu, stali radikálni kritici západnej civilizácie. „Nenacházejí přesvědčivou morální sílu ani v systémech západních demokracií, ani v komunismu, ani v třetí cestě" (pod „třetí cestou" sa rozumie tretí svet). Podľa Legutka „Kundera stejně jako západní levicoví intelektuálové tvrdí, že komunistický totalitarizmus není výjimečným a obzvlášť pobuřujícím jevem, ale že je pobuřujícím vzhledem ke svým určitým vlastnostem, které se ve značně ostřejší podobě objevují i v jiných společenských zřízeních a které je ze stejných důvodů diskvalifikují." Kunderu tvrdí, že prameňom gýču je „kategorický souhlas s bytím" a jednotlivé gýče sa líšia iba vo svojom základe. Legutko ďalej uvádza, že tak podľa Kunderu existuje gýč katolícky, protestantský, židovský, komunistický, fašistický, demokratický, feministický, európsky, americký, nacionálny či internacionálny.

Legutko konštatuje, že akékoľvek argumenty sú zbytočné, lebo Kundera nepredkladá filozofické alebo teologické odôvodnenie, s ktorými by sa dalo polemizovať; Kundera je proste znudený „kategorickým súhlasom s bytím" a žiadna viera alebo náboženstvo ho nedokážu nadchnúť. Kniha tak vypovedá o stave autorovej duše a môže poslúžiť iba ako záznam vedomia znudeného filozofiou a náboženstvom. A keby sme podľa Legutka priznali Kunderovmu opisu hodnotu teórie, svojou prostoduchosťou a mechanickou aplikáciou by musel byť označená za gýč presne v tom zmysle ako ho chápe Kundera.

Legutko pre preukázanie „filozofickej" hodnoty diela poskytuje presvedčivý príklad. Kundera v románe píše: „Chvíle detekování je každodenní důkaz nepřijatelnosti Stvoření. Buď, anebo: buď je hovno přijatelné (a potom se nezamykejme na záchodě!), a nebo jsme stvořeni nepřijatelným způsobem." Čo nato hovorí Legutko? Za prvé „je zbytečné polemizovat s nepodloženým tvrzením nebo sofismatem, a Kunderův názor, že hovno vyvrací teodiceu, tuto vlastnost v podstatě splňuje." Za druhé píše, nie je isté či tento súd vyslovil Kundera vážne, pretože predtým napísal, že v krajine gýču je potrebné brať všetko smrteľne vážne. Za tretie, defekácia je z prirodzenej povahy veci nevyhnutnosťou a preto pre Kunderu musí byť gýčovým obecným princípom, napriek tomu sa Kunderovi javí ako existenciálny objav. A za štvrté Legutko píše, že keby Kundera bral vážne svoju tézu, že hovno znemožňuje odhaleniu zmyslu vo svete, potom by určite nenapísal svoju knihu.

Ryszard Legutko svoju esej uzatvára otázkou: „Skutečně se něco děje, jestliže svět prezentovaný v literatuře je zbaven veškeré konkrétnosti, očištěn od živé kulturní látky a od nevažitelností, od tíhy dějin a všech identifikačních nitek, jedním slovem od toho, díky čemu lidský úděl překračuje individuální meze?" Podľa Legutka teória literatúry má na túto otázku odpoveď. Takýto svet predstavuje grotesku. Rozdiel medzi drámou existencie a jej groteskou spočíva v tom, že dráma existencie sa ako pokus o pochopenie dotýka človeka, vťahuje ho do hry, plní očistnú, katarznú rolu. Zatiaľ čo groteska existencie predstavuje vedomú a zjavnú deformáciu, ktorej zdrojom je živelný odpor voči svetu. Na dôvažok Legutko dodáva, že je málo pravdepodobné, žeby Kundera svoj román ako grotesku koncipoval. Groteska je však podľa Legutka zo všetkých foriem umeleckej výpovede najviac protikonzervatívna.

 

 


 

Všetky citácie sú z knihy: „Ošklivost demokracie a jiné eseje“, Ryszard Legutko, Brno: Centrum pre studium demokracie a kultury, 2009, strana 142-157 (esej „Antikundera“)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?